Pravdou totiž je, že rôzne populačné štúdie zistili výskyt porúch osobnosti až v 6 – 9 percentách obyvateľstva. Väčšina z nás, aj napriek rôznym životným situáciám a problémom, s ktorými sa stretneme a ktoré nás neustále formujú, sa však vyvinie do normálnych osobností. Aj keď možno občas urobíme niečo „nenormálne“. Kto však určuje, čo je ešte v rámci normálu a čo už nie?
V prípade mnohých porúch osobnosti ide o kombináciu viacerých diagnóz. Môže sa napríklad stať, že k tomu, aby sa daný človek zaraďoval do kategórie osôb s poruchou osobnosti, chýba iba jeden rys. Tým pádom automaticky nespĺňa diagnostické kritériá. O poruche osobnosti môžeme hovoriť až vtedy, ak ide o osobnostné typy, ktoré výrazne vybočujú z očakávaného správania a bráni im to vo fungovaní v spoločnosti a vo vzťahoch, prípadne trpia pre ich povahové vlastnosti druhí ľudia. Poruchy osobnosti teda môžeme definovať ako pretrvávajúci vzorec alebo profil správania, ktorý sa výrazne odlišuje od toho, čo očakáva a vyžaduje spoločnosť.
Niektoré z týchto porúch má na svedomí predovšetkým genetický základ, zatiaľ čo pri iných hrá rozhodujúcu úlohu prostredie alebo výrazne nepriaznivá životná skúsenosť, a to najmä v období detstva.
Zážitky z prvých dvoch rokov života sa síce neukladajú do našej vedomej pamäti, to však neznamená, že sme ich stratili. To, že si túto časť svojho života nepamätáme súvisí s vývojom hipokampu, teda tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za naše vedomé spomienky a dozrieva až vo veku od dvoch do štyroch rokov.
Ako teda vzniká naša povaha? A prečo je každý z nás úplne iný?
Každý človek má jedinečnú genetickú výbavu a má individuálne životné skúsenosti. K tomu sa pripája epigenetika, ktorá hovorí o tom, ako na aktivitu alebo absenciu našich charakterových čŕt vplýva prostredie. Podľa výskumov sú epigenetické zmeny zvrátiteľné a ovplyvniteľné. Znamená to, že v určitej miere ich máme vo vlastných rukách. Čo však zmeniť nevieme, je naša genetika. Čo sa týka našej životnej skúsenosti, tú vieme čiastočne „manažovať“. Aj keď vo väčšine prípadov si nevyberáme, čo nás v živote postretne, dokážeme do istej miery ovplyvniť naše reakcie. Keď zámerne zmeníme svoje správanie, mení sa aj aktivita našich génov v mozgu a prepojenia medzi neurónmi. Toto sa deje aj pri psychoterapii. Človek, ktorý pozná sám seba, je schopný vedome novým spôsobom spracovávať podnety a emócie, a tým pádom zmeniť aj svoje správanie.
